Ilava. Konfederácia politických väzňov Slovenska a Gréckokatolícka cirkev, farnosť sv. Cyrila a Metoda v Trenčíne usporiadali v stredu 17. júla 2013 na sviatok blaženého hieromučeníka Pavla Petra Gojdiča OSBM, prešovského biskupa, spomienkovú slávnosť v Ilave. V Ilavskej väznici bol bl. biskup P.P. Gojdič väznený v rokoch 1955-1957. Tohto roku si pripomíname 125. výročie jeho narodenia a 53. výročie jeho mučeníckej smrti.

Slávnosť začala slávením sv. liturgie, ktorej hlavným slúžiteľom bol o. Vladimír Skyba, protosynkel Bratislavskej eparchie, spolu s ním slúžili o. Peter Sabol, kancelár a o. Igor Cingeľ, gréckokatolícky farár v Trenčíne. Svätá liturgia bola obetovaná za všetkých nespravodlivo väznených komunistickým režimom vo väznici Ilave, medzi ktorými boli aj traja blahoslavení: okrem už spomínaného prešovského biskupa Pavla Petra Gojdiča OSBM (1888-1960), aj prešovský pomocný biskup Vasiľ Hopko (1904-1976) a kňaz – redemptorista Metod Dominik Trčka CSsR (1886-1959) a spolu s nimi ďalší biskupi, kňazi, rehoľníci a laici.

Rímskokatolícky farský kostol Všetkých svätých v Ilave naplnili domáci veriaci z Ilavy, členovia KPVS z celého Slovenska, ale aj pútnici z Trenčína a okolia. Duchovný otec Igor Cingeľ hneď v úvode privítal kňazov, organizátorov i všetkých prítomných. Po úvodných slovách prečítal spomienku českého kňaza Leopolda Peřicha, ktorý bol dlhší čas spoluväzňom bl. biskupa Gojdiča. Táto spomienka svedčila o tom, ako vladyka Pavol slávil tajne sv. liturgie v ilavskej väzenskej cele. Pozval všetkých prítomných k tomu, aby sa nasledujúca verejná sv. liturgia stala vďakyvzdávaním za život a svedectvo viery a lásky všetkých nespravodlivo väznených za múrmi dvojvežového barokového kostola v Ilave.

Protosynkel Vladimír Skyba sa v homílii zamýšľal nad tým, „prečo sme tu prišli a prečo si pripomíname túto udalosť?“. Ako zdôraznil, boli to práve biskupi, kňazi, rehoľné sestry, laici, mučeníci, ktorí položili svoj život za vieru a vydali svedectvo o tom, že zlo môže byť porazené iba láskou. V závere vyzval všetkých prítomných, aby sme sa otvorili pre lásku v rozmere kríža, ktorou Ježiš Kristus premohol zlo.
Po skončení sv. liturgie a pápežskej hymne sa pred kostolom konala pietna spomienka pri pamätnej tabuli, ktorú moderoval Peter Sandtner, člen Predsedníctva KPVS a predseda Západoslovenského regiónu KVPS. Kvety k pamätnej tabuli položili predsedovia Oblastných organizácií KPVS – Andrej Dvorecký (Žilina) a Rudolf Dobiáš (Trenčín).

Stanislav Pátek, pracovník ústredia KPVS, potom prečítal svedectvá Františka Ondrušku, Mons. Rudolfa Bošnáka, o. Michala Fitza a Mons. Jána Hirku, ktorí boli väznení v Ilavskej väznici. Zosnulý František Ondruška z Prievidze (odsúdený v Nitre r. 1959 v súdnom procese s Nevoľníkmi Panny Márie pod názvom František Ondruška a spol.) bol spoluväzňom bl. biskupa P.P. Gojdiča a bol pri ňom v jeho posledných chvíľach (on píše o splnení želania bl. Pavla Petra Gojdiča zomrieť na svoje narodeniny. Táto túžba biskupa Pavla sa splnila, keďže zomiera 5 minút po polnoci 17.7.1960)

Prejav za KPVS predniesol Rudolf Dobiáš, predseda Oblastnej organizácie KPVS Trenčín a šéfredaktor časopisu KPVS Naše svedectvo. Pietna spomienka bola zakončená Panychídou za všetkých nespravodlivo väznených v Ilavskej väznici. Prítomní potom navštívili aj kryptu ilavského kostola, v ktorej sú pochovaný bratia rehole Trinitárov (trinitársky kláštor bol neskôr prebudovaný na dnešnú väznicu) a Mestské múzeum v Ilave, v ktorom sa nachádzajú exponáty väzenstva v Ilave.

Ružena Volovárová, Trenčín
Foto: Jaroslav Vaclavek, Martina Čuláková

Svedectvá väzňov sú pod fotogalériou.

  • 1
  • 10
  • 11
  • 12
  • 13
  • 14
  • 15
  • 16
  • 17
  • 18
  • 19
  • 19a
  • 2
  • 20
  • 21
  • 22
  • 23
  • 24
  • 25
  • 25a
  • 25b
  • 25c
  • 25d
  • 26
  • 27
  • 27a
  • 27b
  • 27c
  • 27d
  • 27e
  • 27f
  • 27g
  • 28
  • 29
  • 3
  • 30
  • 31
  • 32
  • 33
  • 4
  • 5
  • 6
  • 6a
  • 7
  • 8
  • 9

Zo spomienok Mons. Rudolfa Bošnáka, väzenského duchovného v Ilave:
Ja som sa zo všetkých najviac pravidelne stretával v tomto tábore Povereníctva vnútra s rehoľnými sestrami z Ukrajiny, ktoré mali aj od vedúcich tábora dovolenie chodiť každý deň na svätú omšu, ktorú mali naše rehoľné sestry (vincentky pracujúce vo väznici) na ženskom oddelení trestnice, vždy ráno o šiestej. Ukrajinských sestier bolo asi 16. Hovorilo sa o nich, že patrili medzi tých, ktorí utekali z Ukrajiny pred sovietskou armádou, ktorá postupovala stále viac na západ. Na Slovensku veriaci ukrajinské sestry s láskou prijímali, najmä veriaci východného obradu. Nachádzali útočisko aj u prešovského biskupa Gojdiča. V tábore boli zavretí viacerí laici východného obradu, aj inteligenti a verejní činitelia v kultúre, aj ženy. Písal som na Biskupský grécko-katolícky úrad do Prešova biskupovi Gojdičovi ohľadom ukrajinských sestier, zaistených v tábore v trestnici v Ilave. On mi odpísal, že – pokiaľ je to možné – dáva mi na starosť duchovný život týchto sestier a menuje ma za ich spovedníka.
V tábore Povereníctva vnútra boli aj viacerí grécko-katolícki kňazi, ktorí vo veľkej väčšine zostávali verní a nezrádzali. Zaistení grécko-katolícki kňazi chodievali z tábora z Ilavy denne na prácu do blízkej Dubnice. Navečer sa vracali do tábora. Bývali viacerí na izbách. Postarali sme sa o to, aby mohli slúžiť večer svätú omšu. Dobrý starý dozorca pomohol. Vo väznici v starom sklade ešte zo starých čias Rakúsko-Uhorska našiel liturgické predmety a knihy pre slávenie liturgie podľa východného obradu. Kňazi mohli koncelebrovať. Pre zaujímavosť spomínam aj na kňaza, jedného z nich, vdovca, ktorý v tábore mal aj asi desaťročnú dcérku, tú zobral pri zaistení so sebou a bývala s ním v tábore na oddelení mužov.

Zo spomienok o. Michala Fitza, gréckokatolíckeho kňaza:
Do Ilavy sme pricestovali asi o piatej hodine ráno. Pomaly sme vyšli na kopec, na ktorom stojí väznica. Vchod tvorila železná brána, vo vnútri bolo viac menších nádvorí. Vošli sme do prijímacej kancelárie, kde nás náš sprievodca odovzdal a bez slova odišiel. Po vybavení formalít nás dozorca viedol cez viaceré nádvoria, kým sme sa nedostali na dlhú a širokú chodbu.  Po obidvoch jej stranách boli cely. Na každej dubové dvere so závorou. Múry stien azda do dvoch metrov. V našej cele bol v strede štyri metre dlhý stôl a dvadsaťdva postelí.
Ak ma pamäť neklame, v Ilave v tom čase bolo dvadsaťdva kňazov. Z našich Miron Podhájecký, Ján Murín, Andrej Greš, Gabriel Kopčay, Andrej Zima, Marián Potaš a ďalší. Kňazi v ilavskej väznici tvorili jeden pevný celok. Panovala medzi nimi opravdivá láska, navzájom si pomáhali. Všetky bolesti, útrapy i radosť jednotlivca boli spoločným majetkom. Plne platila zásada – v jednote je sila.
Veľkou príťažou, najmä v letnom období, bol väzenský oblek. Bol príliš teplý, zamastený, zapáchajúci. Iste už pohltil pot viacerých väzňov. V noci na nás deprimujúco pôsobili výkriky vyšetrovaných väzňov. Pretože sme boli v tábore nútených prác, chodili sme do práce a to až do Trenčína. Tam pod hradom stojí internát pre učňovskú mládež. Je to dielo našej práce, pamiatka po nás. Desaťhodinový pracovný čas pod dozorom stráže, ktorá zároveň vykonávala i funkciu poháňačov, nás telesne veľmi unavoval. Posilu sme čerpali z modlitby a zvlášť zo sv. liturgie. Vždy o polštvrtej ráno sme koncelebrovali na jednom stole súčasne dve služby Božie – podľa východného i latinského obradu. Miesto kalichov – obyčajné poháre. Ale bolo to jedinečne krásne a dojímavé.

Zo spomienok Mons. Jána Hirku, emeritného prešovského biskupa:
Bol som odsúdený na tri roky väzenia. Proti rozsudku som sa odvolal priamo na pojednávaní. Napriek tomu som bol odvezený do ilavskej väznice. Dozorca, ktorý ma tam s eskortou viezol mi povedal: „Máte veľmi zlú charakteristiku. Ste označený ako nebezpečný.“ V ilavskej väznici ma umiestnili na najvyššom poschodí, medzi väzňov, odsúdených na trest od desať rokov po trest smrti. Bol tam sprísnený režim. Dostával som len polovičnú dávku jedla a na vychádzku z cely ma pustili len raz do týždňa. Napriek sprísnenému režimu sa mi podarilo niekoľkých väzňov vyspovedať. V tom čase bol v Ilave väznený aj otec biskup Vasiľ Hopko a na jednej z vychádzok sa mi podarilo s ním stretnúť na väzenskom dvore.